Sounds Of Freedom-6.časť

15. května 2013 v 19:58 |  Sounds Of Freedom
"Jednu dávku?" spýtal sa.
"Áno. Myslíš si, že sa ten liek dá kúpiť na predpis v lekárni? Nie je také jednoduché získať ho, ale to zrejme vieš. No ja ho mám a som ochotná podeliť sa oň s niekým... kto bude hoden použiť ho." vyletela som z lavičky a pozerala som na neho z výšky.
"Čo zaň chceš?" urýchlene sa postavil oproti mne a hľadel mi priamo do očí.
"Hm... to ešte neviem. Ale nemysli si, že ho nakoniec dostaneš ty. Poznám aj iných záujemcov, však, Stefan?" zahľadela som sa za Klausa, pretože som tam uvidela stojaceho Stefana. Nevšimla som si, kedy prišiel, no už bol tu, takže zrejme aj všetko počul, nebol dôvod ďalej to pred ním tajiť.
"Ako ti máme veriť?" spýtal sa Stefan. Za tie roky som zabudla aký bol vždy opatrný, podozrievavý a nad všetkým zložito uvažoval, nie tak ako Damon.

"Nezostáva ti nič iné, len veriť mi. Alebo si ten liek nájdi sám." Pohŕdavo som na neho pozrela.
"V poriadku. A aké sú tvoje požiadavky? Za akých podmienok si ochotná dať nám ten liek?"
"Príliš veľa sa staráš, Stefan. Ja ešte neviem, ale viem, že to bude zábava." usmiala som sa.
"V inom prípade by si sa mi páčila, ale takto to kazí dojem. No tak, čo ti mám dať?" spýtal sa znovu Klaus.
"Už som povedala, že ešte nie som rozhodnutá. A rozhodne si nemysli, že ti to uľahčím, len preto, že by som sa ťa mala báť. Narazil si na silného súpera, Klaus. Stalo sa ti to už niekedy?" zasmiala som sa.
"Myslím, že toto naozaj nečakal." prisvedčil Stefan. V Klausovi okamžite vzbĺkol hnev.
"No tak, upokoj sa. Čo som ti vravela? Mal by si popracovať na svojej povahe. Vieš prečo. A ešte jedna vec, možno sa ti zdá, že som na tvojej strane, no ja mením strany a pravidlá počas hry. A taktiež som nevravela ešte s jedným možným záujemcom. A toho si vychutnám najviac." povedala som mysliac na Damona. Nevideli sme sa už zopár desiatok rokov. A možno si ma už ani nepamätal, no ja som si jeho rozhodne zapamätala. Najbolestnejšia známosť v mojom živote. Chystala som sa mu to pekne okoreniť. S úsmevom na perách som sa vydala na odchod, no v tom ma zastavil Klaus, ktorý na mňa zozadu rozzúrene skočil. To som naozaj nečakala. Pritlačil ma chrbtom na zem a sklonil sa nado mňa. Pribehol k nám aj vystrašený Stefan. Počiatočný šok pominul a ja som sa zasmiala. Vonku sa už začínalo stmievať a to ma potešilo. Mala som radšej tmavé noci ako dni, počas ktorých neustále svietilo slnko a škerilo sa na mňa z oblohy. Noci boli nádherné.
"Zabi ma a obaja ste v riti." zachechtala som sa.
"Klaus, nechaj ju. Potrebujeme ju živú." prehovoril Stefan.
"Mal by si ho poslúchnuť čím skôr. Inak by sa Caroline mohla dozvedieť nepekné vecičky o jednom chlapovi s menom začínajúcim na K. Sekundy bežia." Bavilo ma provokovať ho.
"Musíš ho provokovať? Baví ťa to? Zrejme si dostatočne nevážiš svoj život." dohováral mi Stefan.
"Nevrav mi, že ak by si mohol, neprovokoval by si ho tiež, Rozparovač... kedy si naposledy zabil človeka?" posmievala som sa Stefanovi stále ležiac na zemi, s Klausom nado mnou. Neviem prečo som dnes mala náladu len na posmievanie sa, provokovanie a robenie hlúpych vecí.
"Stefan, odpovieš dáme?" usmial sa Klaus a podal mi ruku. Rozhodne menil svoje nálady tak často ako ja tie moje. Postavila som sa a oprášila som sa. Stefan vyzeral zmätene a dotknuto. Zrejme som zasiahla jeho citlivé miesto.
"Dobre, dosť bolo na dnes zábavy. Už musím ísť. Dokončíme to niekedy inokedy. Oh, a Stefan, povedz Damonovi, že ho očakávam. Dlho sme sa nevideli. Je stále taký idiot ako bol? To je jedno... Nech príde ku mne. A neberiem nie ako odpoveď." povedala som Stefanovi na odchode.
"Klaus, bolo mi potešením." Uklonila som sa a odišla som zadnými dverami do domu. Počula som ešte ich hlasy. Môj sluch, bol oproti ľuďom stále vo výhode.
"Je okúzľujúca." zamrmlal Klaus.
"Je ti podobná. Len dúfam, že vraví pravdu." povedal Stefan.
"Stefan, kamarát, nedodržal som ja niekedy svoje slovo?"
"Zbohom, Klaus." rozlúčil sa Stefan bez odpovede na Klausovu otázku a zmizol. Klaus ešte chvíľku stál v záhrade a ja som ho pozorovala z okna svojej spálne. Bola to jediná izba, ktorej okná mierili do záhrady, preto som si ju vybrala. Jeho pohľad sa na moment stretol s mojim. Zakývala som mu, on sa usmial a potom zmizol aj on. Vyzliekla som sa a vliezla som do vane plnej horúcej vody s bublinkami. Zavrela som oči a v hlave sa mi premietali obrazy z minulosti.
"Nie, nerob to. Ja už nie som..." prosila som ho.
"Neboj sa, budeme spolu navždy. Len ty a ja. Už naveky." vyriekol nadšene a vrazil si dýku do srdca.
"Nie!" skríkla som a s ním zomrel aj kúsok mňa. Myslel si, že keď zomrie s mojou krvou, premení sa na upíra a my zostaneme spolu, no bolo neskoro. Tou dobou som už bola človekom a moja krv mu nepomohla premeniť sa. Zomrel. Kvôli mne. A ja som sa stala človekom zbytočne. Pri dverách zazvonil zvonček. Spamätala som sa, utrela som si slzy z očí, zamotala som sa do uteráku a šla som otvoriť.
"Rada ťa opäť vidím." pozrela som na neho.
"Oh, ja... my sa poznáme?" Jeho pohľad si ma premeriaval od hlavy až po päty. Stála som tam len v tom uteráku a on vyzeral dosť zmätene.
"Damon, zabúdaš príliš skoro." Aj ja som si ho celého obzrela. Vyzeral ešte lepšie ako predtým. Viem, prečo som sa do neho vtedy šialene zamilovala. Tie oči, pery, vlasy...
"Mojimi rukami prešlo veľa žien..." sarkasticky sa zasmial.
"A nezmenil si sa." Prešlo už mnoho rokov, no Damon bol stále... Damon.
"Ľutujem, že si ťa nepamätám. Rozhodne to muselo byť zaujímavé." Jeho úškrn nezmizol. Stále si ma premeriaval, vyhýbal sa očnému kontaktu. Viacej ho zaujímalo to, čo bolo pod uterákom. Alebo sa mu páčil môj uterák?
"Stefan ti o mne musel niečo povedať, nie?" spýtala som sa.
"Áno. Simone, však? Simone Delaney." vravel moje meno. Iba som prikývla.
"Možno by ti pomohla nejaká nápoveda... čo tak... 1923... Scarlett... Vraví ti to niečo?" pripomenula som mu kedy a kto. Nachvíľu aj vyzeral ako by naozaj tuho premýšľal.
"Stále nič. Vravím, že mojimi rukami... či skôr posteľou, prešlo veľa žien."
"Aha. Super. Tak to sme potom skončili. Povedz Stefanovi, že o ten liek pre Elenu bojuje už len on a Klaus. Znovu si to svojmu bračekovi uľahčil." Zo začiatku bolo v mojom hlase počuť sklamanie, no ku koncu som sa začal meniť môj tón k veselšiemu. Zabuchla som mu pred nosom dvere, no bol rýchlejší a zadržal ich.
"Nie tak rýchlo. Ako by som mohol zabudnúť?" diabolsky sa usmial.
"Tak toto sa mi páči o trochu viac. Nechceš mi povedať ešte niečo?"
"Prepáč, že som ťa odkopol a že som bol taký idiot." ospravedlnil sa mi.
"Wow, ty ju musíš naozaj milovať. Ospravedlnenie od Damona Salvatoreho... zázrak." Takmer som neverila tomu, čo mi práve povedal. On nemal vo zvyku ospravedlňovať sa.
"Čo tak pozvať ma dnu? Mohli by sme sa porozprávať..." navrhol mi.
"Ehm... porozprávať? A čo tak niečo lepšie? Na oživenie starých spomienok?"
"To znie dobre." prisvedčil.
"Poď dnu." pozvala som ho do môjho domu. Po Caroline to bol druhý upír, ktorý mal voľný prístup ku mne domov. V okamihu bol vnútri, zavrel dvere a začal ma bozkávať.
"Bude sa to páčiť Elene?" spýtala som sa zadychčane.
"Robím to pre Elenino dobro." zašepkal a pokračoval v bozkoch. Nejako sme sa dostali až do obývačky. Tam som mu dychtivo rozopla košeľu a pokračovala som opaskom na nohaviciach. On to také zložité nemal. Stačil jeden pohyb rukou a môj uterák padol na zem. A boli sme tam, kde pred niekoľkými rokmi. Akurát s tým, že som porušila sľub, že ak ho znovu uvidím, vyrvem mu srdce z hrude. No pri ňom sa to jednoducho nedalo.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama