Sounds Of Freedom-5.časť

15. května 2013 v 19:57 |  Sounds Of Freedom
Bolo ráno a mne zazvonil budík. Neznášala som ten zvuk. Ani vlastne nechápem prečo som sa znovu dala na chodenie do školy. Ak by som predstierala, že som staršia, teda ak by som predstierala, že už nie som stredoškoláčka, mohla som si užívať v posteli aj do večera, no chcela som byť menej nápadnejšia, chcela som zapadnúť. A preto som musela ísť do školy. Umyla som sa, obliekla som sa a namiesto raňajok som si dala trochu krvi. Bol to môj ranný rituál, nevedela som si odvyknúť. Vždy som si dala len trochu a postupne som sa snažila svoje dávky ešte zmenšovať, no v poslednej dobe som do ľudskej krvi primiešavala aj trochu tej upírskej. Len pre prípad, že by sa mi niečo stalo. Nevedela som, či by bolo znovu možné premeniť sa na upíra, no chcela som to aspoň vyskúšať. Ale moje zásoby upírskej krvi sa už tiež zmenšovali. Počas posledných mesiacov som spolupracovala s jedným upírom, ktorý mi ju dodával, no odkedy sa dozvedel, že odchádzam do Mystic Falls, prerušil so mnou akýkoľvek kontakt.

"Nepáči sa mi, do čoho sa púšťaš. Je koniec. Zbohom." zneli jeho posledné slová. Vyhodila som z hlavy všetky spomienky na minulosť, vzala som tašku a nasadla som do auta. O niekoľko minút som už vystupovala na parkovisku pred školou.
"Tak ty si naozaj nedáš pokoj." ozval sa za mnou Stefan, keď som zamykala auto. Nečakala som, že na mňa vyletí hneď na parkovisku.
"Vidím, že ty a Caroline si hovoríte všetko. Krása."
"Caroline bola za tebou?" spýtal sa.
"Áno. Nestihla ti to povedať? Odkiaľ to potom... Klaus. Čo ti povedal?" došlo mi, že toto sa nedozvedel od Caroline, ale od niekoho iného. A nik iný ako Klaus o tom nevedel.
"Povedal mi všetko. Hráš príliš nebezpečnú hru. Naozaj neviem o čo ti ide, ale pokiaľ do toho zatiahneš Klausa, ideš si po smrť." Snažil sa mi dohovárať, no zbytočne. Ja som sa už rozhodla.
"Viem do čoho som sa pustila. Myslíš si, že neviem čo je Klaus zač? Myslíš si, že neviem kto si ty, Elena, Damon, Caroline či Tyler? Viem to príliš dobre."
"Čo si zač? Čo od nás chceš?"
"Ja? To vy niečo potrebujete odo mňa. A viem, že najviac to chceš ty. No tak, Stefan. Nevrav mi, že si ma nepamätáš. Ak si spomenieš, určite zistíš, čo som zač a prečo som tu. A ak máš krátku pamäť, skús sa spýtať Damona." odsekla som a nechala som ho stáť vedľa môjho auta.

Po celý deň sa mi všetci vyhýbali, alebo na mňa len zazerali, no mne to nevadilo. Hneď ako mi skončila škola, zašla som do Grillu.
"Čo si dáš?" spýtal sa ma barman.
"Najradšej by som si dala nejakú whisky, no nechcem robiť hneď po príchode rozruch, tak si dám len colu." odpovedala som mu.
"Ty si tá nová?"
"Hej, ja som tá nová ako ma tu všetci teraz volajú. Ale keby niečo volám sa Simone."
"Ja som Jeremy Gilbert." predstavil sa mi.
"Nie si náhodou Elenin brat? Máme spolu nejaké hodiny."
"Áno." znela jeho jednoduchá odpoveď a odišiel po colu. Kebyže mám ja sestru, tak by som o nej určite povedala rozvinutejšiu vetu. Vycítila som, že niečo medzi nimi nebolo celkom v poriadku.
O chvíľku sa vrátil aj s mojím pitím a už viac so mnou nekomunikoval. Rozhodne som sa ale nenudila, pretože za malý okamih si ku mne prisadol niekto iný.
"Ahoj." Pozdravila som a mala som chuť zdrhnúť preč, no zostala som.
"Mali by sme sa porozprávať." zamračil sa na mňa Klaus.
"To je super, že sa chceš rozprávať, no ja sa musím ísť učiť. Takže možno niekedy inokedy." Postavila som sa a bola som pripravená odísť, no chytil ma za ruku a tlačil ma naspäť na stoličku. Podráždene som na neho pozrela, no zostala som sedieť.
"Máš šancu všetko mi vysvetliť."
"Naozaj to chceš rozoberať tu?" obzrela som sa okolo seba. Hocikto nás mohol počuť.
"Naozaj to chceš riešiť osamote, kde by som ti mohol hocikedy vytrhnúť srdce, jedným mávnutím oddeliť hlavu od zvyšku tela alebo niečo podobné?" spýtal sa ma a pri predstave ako zabíja sa usmieval.
"Nezabiješ ma. Potrebuješ ma." uškrnula som sa a postavila som sa pripravená ísť na pokojnejšie miesto. Prišli sme k môjmu autu a nasadli sme do neho. Naštartovala som a viezli sme sa k môjmu domu. Celou cestou som sa snažila sústrediť sa len na cestu a nepozerať na Klausa, no nedalo sa to.
"Rozprávala som sa s Caroline. O tebe." Už som viac nevydržala to ticho a povedala som mu to. Jeho ústa sa ihneď premenili do úsmevu, oči zaiskrili a sústredene čakali na to, čo poviem ako ďalšie.
"Myslím, že... sa snažíš zbytočne." dodala som. Jeho oči ihneď potemneli, videla som ako v ňom vrie zlosť. Bolo to nebezpečné, no vychutnávala som si to. Hrala som sa s tým najhorším. Bolo to zábavné.
"Upokoj sa. Len som chcela vidieť ako veľmi ti na nej záleží. Nemýlila som sa." zasmiala som sa. Tváril sa ako rozzúrený býk.
"Nezahrávaj sa so mnou, dobre ti radím." zavrčal.
"No tak, Klaus, čo sa ti nepáči na tejto hre? Ty predsa rád hrávaš hry s ostatnými."
"Najradšej by som ťa..." Zatínal päste.
"Zabil? Ešte nie je môj čas. Najprv sa chcem ešte trochu pohrať. A to nie len s tebou." uškrnula som sa.
"Nemám rád takéto naťahovanie. Prejdi rovno k veci, drahá." povedal. Našťastie sme už prichádzali po ceste k môjmu domu. Zaparkovala som a vystúpila som von. Zamierila som si to do záhrady a Klaus ma nasledoval. Sadla som si na tú istú lavičku, pri ktorej sme sa zoznámili.
"Dobre. A čo chceš vedieť ako prvé? Kto som? Čo chcem? Alebo niečo o Caroline?" spýtala som sa ho.
"Začni s Caroline." povedal to, čo som predpokladala.
"Tak. Nepovedala nič konkrétne, ale tá reakcia, ktorá nasledovala potom, čo som jej povedala, že som ťa pobozkala... Nevyzerala príliš nadšene. A dokonca sa ma spýtala aké to bolo. Ak sa trochu posnažíš a zmeníš svoju zabijackú psycho povahu, myslím, že máš šancu. Rozhodne jej nie si ukradnutý, tak ako sa to snaží predstierať."
"A čo si jej na to povedala ty?" ihneď sa mu zlepšila nálada.
"Ja? Čo som jej mala povedať ja? Pokiaľ chceš, budem do nej hučať krásne rečičky o tebe aj naďalej, no nebude to zadarmo."
"To znie dobre, no pýtal som sa na to, čo si jej povedala, keď sa pýtala na ten bozk."
"Naozaj ťa to zaujíma? Aj tak už vopred poznáš odpoveď." prehodila som a zadívala som sa starú fontánu, z ktorej už celé roky určite netiekla voda.
"Chcela by si si to zopakovať?"
"To by si snáď Caroline neurobil. A prišli sme sem kvôli niečomu inému, pamätáš? Alebo ti tá tvoja pamäť neslúži až tak dobre ako pred pár stovkami liet?" ihneď som zmenila tému. Zopakovať si to? Kto by to nechcel? No nebola som predsa samovrah.
"Tak začni, počúvam."
"Dobre teda. Meno už poznáš. Narodila som sa v roku 1221. Upírom som sa stala v roku 1239. " Začala som a videla som ako ma Klaus pozorne počúva.
"Ale teraz upír nie si. Počujem biť tvoje srdce. Ako je to možné?"
"Stále ti to nedochádza? Použila som to, čo ty tak usilovne hľadáš." napovedala som mu.
"Nie. To nie je možné. O tom lieku nevedel takmer nikto."
"Asi mám lepšie známosti ako ty." usmiala som sa.
"Naozaj to funguje? Myslím, má to nejaké vedľajšie účinky alebo si normálnym človekom ako predtým?"
"Rozhodne nie som znovu taká akou som kedysi bývala. Zostalo mi trochu upírskych zlepšovákov ako lepší zrak, sluch či rýchlosť," predviedla som mu ako sa dokážem pohybovať rýchlejšie ako obyčajný ľudia "a znovu starnem." vysvetlila som mu sadnúc si znovu vedľa neho.
"Je to... fascinujúce." Vyzeral rozčarovane a užasnuto.
"A teraz k podstate veci. Mám ešte jednu dávku."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama