Sounds Of Freedom-4.časť

15. května 2013 v 19:56 |  Sounds Of Freedom
Našťastie sa ma nepokúšal nasledovať, tak som nasadla do auta a schovala som sa u seba doma. Nebol pozvaný dnu, takže som bola v bezpečí. Bolo odo mňa riskantné a odvážne naštvať Klausa, prezradiť mu časť môjho plánu, pobozkať ho a len tak bez vysvetlenia zmiznúť. Čakala som, že týmto sa začnú problémy. Zahrávala som sa s ohňom. Nie s ohňom, s diablom samotným. A vedela som, že Klaus aj tak vždy dostane to, čo chce. Nebála som sa však, že by ma zabil. Bola som pre neho cenná. Možno si ešte neuvedomil ako veľmi, no časom mu to dôjde. A dovtedy som bola v bezpečí. Mohla som zomrieť v zlomku sekundy, predsa len, teraz som bola už len obyčajným človekom, mohlo mi ublížiť čokoľvek. No ešte nedávno bolo všetko úplne inak. Narodila som sa 12.7.1221. Áno, bolo to tak dávno. Žila som so svojou rodinou v malej dedinke, ktorá bola vypálená a všetci v nej boli zabitý. Zostala som len ja. Bola som na tom zle. A vtedy prišiel on.

Ani neviem ako sa volal. Bol to upír a dal mi jeho krv. A potom ma zabil. A keď som sa zobudila, bola som upírom. Prinútil ma napiť sa krvi a potom zmizol. Od roku 1239 som bola upírom. Až do leta roku 2010. Vtedy som spravila niečo neuveriteľné, niečo, čo svet upírov ešte nikdy nezažil. Podarilo sa nám niečo fantastické. Objavili sme liek. Liek, ktorý bol po celé storočia zabudnutý. Šla som si za svojim cieľom, až sa nám ho nakoniec podarilo objaviť a nakoniec aj správne použiť. Odvtedy som bola znovu človekom. Nikto by si nevšimol rozdiel medzi mnou a obyčajným smrteľníkom, no ja som stále sledovala určité odlišnosti. Stále som pila ľudskú krv, ale to skôr len zo zvyku. Zostali mi aj určité upírske schopnosti ako napríklad lepší zrak, sluch či rýchlosť, no aj tie postupne slabli. Oproti tomu, čoho som bola schopná počas mojich upírskych rokov života, bolo toto len zlomkom toho, čím som kedysi bola. Ovplyvňovanie fungovalo ešte zopár dní, no nakoniec úplne zmizlo. Odvtedy som zostarla už o 2 roky. Začala som sa nudiť a tak som začala pátrať po dobrodružstve. Na svojich cestách som sa dopočula o Klausovi a jeho pláne tvoriť nových hybridov aj o tom ako bol jeho plán zmorený jeho vlastnou sestrou po tom, čo spôsobila premenu dvojníčky na upíra. Klaus potreboval dvojníčku v jej ľudskej podobe. Ja som mala liek, ktorý ju mohol znovu vrátiť do jej pôvodného stavu. A vedela som, že ten liek chce aj niekto iný. Chcel ho aj Stefan. Nevedela som, či ho chce viac pre Elenine dobro a či kvôli sebe. A potom tu bol Damon. Vravelo sa, že chcel Elenu dlho, no nakoniec sa mu ako upír podvolila. Poznala som ho. Kedysi mi zlomil srdce. A vedela som, že ak naozaj Elenu miluje, bude schopní spraviť čokoľvek, len aby jej pomohol. Možno mu viacej vyhovovalo, že je upírom, no pre jej dobro by spravil čokoľvek. Nevedela som, komu mám liek ponúknuť ako prvému. Klausovi, Stefanovi či Damonovi? Nakoniec mal liek aj tak skončiť u Eleny, no chcela som sa zabaviť. Chcela som zažiť dobrodružstvo. Nechcela som ho jednoducho vziať a dať ho Elene do rúk. To by bolo príliš jednoduché a nudné. Všetko malo svoju cenu. A niečo ako toto, bolo vo svete upírov asi najcennejšie po samotnej krvi. Mala som ho dať Klausovi, aby si tvoril hybridov? Alebo Stefanovi, aby získal svoju lásku späť? Alebo Damonovi, aby znovu trpel a pomstiť sa tak za to, čo mi kedysi spravil? Prišla som sem, aby som sa s nimi zahrávala, aby som ich mohla vydierať a počuť ako ma budú prosiť. Bola som mrcha. Ani sa tomu nečudujem. Po toľkých rokoch, sklamaniach a zradách som na to mala právo. Teraz prišiel čas, aby som sa bavila ja.

"Simone, si tu?" začula som ako na mňa zdola kričala Caroline. Pozrela som sa na hodiny. Bolo pol desiatej. Celou svojou mysľou som sa vrátila do minulosti, neuvedomovala som si ako rýchlo plynul čas.
"Caroline, tu som." ozvala som sa a vyšla som z izby, dole schodmi až k dverám.
"Môžem ísť dnu?" spýtala sa ma a ja som si spomenula na ten zádrhel s pozývaním upírov do domu.
"Samozrejme." usmiala som sa na ňu a ona prekročila prah dverí.
"Bála som sa, že sa ti niečo stalo. Počula som o tom rozhovore so Stefanom. Vravel, že si vyzerala nahnevane a že si chcela prísť na to, prečo neznášame Klausa. Nespravila si nejakú hlúposť, však nie?" vychrlila na mňa počas cesty do obývačky.
"Mám pocit, že hej." priznala som takmer šeptom. Pre Caroline nemohol byť problém počuť moje slová.
"Bola si za ním? Čo ti spravil? A nesťažuj sa, že sme ťa nevarovali."
"Práveže nič." povedala som a sadla som si na pohovku. Caroline si sadla vedľa mňa a neustále sa obzerala okolo seba.
"Ako to, že nič?"
"No, nespravil vôbec nič. Najprv som ho vyprovokovala, potom som mu vykecala niečo, čo som ešte nemala v pláne, potom som ho pobozkala a bez vysvetlenia som zdrhla. Myslela som, že sa rozbehne za mnou, nakričí na mňa, prípadne za mnou niekoho pošle aby ma priviedli späť, no on nespravil absolútne nič."
"Počkaj. Ty si ho pobozkala? Zbláznila si sa?" skríkla a postavila sa.
"Tebe to vadí? Myslela som, že ti je ukradnutý." zvýšila som hlas aj ja.
"Nevieš s kým sa zahrávaš!"
"Vadí ti viac to, že som v nebezpečenstve alebo to, že som ho pobozkala?" skríkla som. Caroline zostala nehybne stáť a pozerať na mňa.
"Samozrejme, že mi viacej vadí to, že si v nebezpečenstve." vykoktala nakoniec, no nepôsobilo to na mňa príliš presvedčivo.
"Neverím. No tak, Caroline. Povedz, že ti na ňom aspoň trochu záleží."
"Si hrozná." zahundrala.
"Ja viem. Ale kto nie je?"
"A aké to bolo?"
"Čo aké bolo?"
"Zabudni na to, už musím ísť." zazmätkovala a snažila sa nájsť únikovú cestu.
"Hej. Fakt to chceš vedieť?"
"Vravím ti, zabudni na to. Radšej mi ukáž cestu von." uhýbala mi pohľadom a chcela čím skôr vypadnúť. Nechcela som ju ďalej trápiť, tak som ju priviedla až k dverám.
"Vďaka, že sa o mňa staráš." zakričala som za ňou, keď kráčala k jej autu. Iba na mňa pozrela.
"Hej, Car. Bolo to... magické. Musíš to spraviť aj ty." usmiala som sa na ňu. Iba sa zamračila, nastúpila do auta a bola preč. Mala som pre Klausa dobré správy. Vedela som, že ak by spravil niečo dobré, niečo, čo by ju ohromilo, mal by u nej šancu. Mala som chuť oznámiť mu, že sme trochu pokročili, no po tom incidente, čo sa medzi nami po škole odohral som mala náladu akurát tak strčiť hlavu do piesku a vyhýbať sa mu ako dlho to len pôjde.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama