Sounds Of Freedom-23.časť

15. května 2013 v 21:10 |  Sounds Of Freedom
"Prečo si to spravila? Čo sa stalo?" spýtala sa Elena so zmäteným pohľadom a neveriacky krútila hlavou. Vyzerala byť šokovaná.
"Si prvá komu o tom hovorím, no mám pocit, že by si to mala počuť. Prišla som vtedy za ním s pocitom, že zomrieme spolu šťastne ako obyčajní ľudia. Vieš, on bol človek. Prvý, do ktorého som sa bola schopná po Damonovi zamilovať. Celý týždeň som mlčala a čakala som na deň nášho výročia. Ja som mu chcela povedať tú radostnú novinu, no on ma prekvapil s tým, že sa premení v upíra, len aby sme jeden druhého nikdy nestratili. Neviem ako sa mu to podarilo, no nejako mi počas toho týždňa zobral trochu mojej krvi, no tá mu už v premene pomôcť nemohla. Tak sa prebodol s vedomím, že vstane ako upír a budeme si spolu žiť ešte dlhé veky. No namiesto toho umrel bez vedomia, že ja som sa kvôli nemu nechala zbaviť svojej upírej podstaty. Obaja sme chceli spraviť tomu druhému radosť... no nakoniec sme si spôsobili len trápenie." Povedala som jej ako sa to všetko stalo. Z oka mi vybehla slza a tak som si ju rýchlo utrela a usmiala som sa.

"A potom som spoznala Elijaha. Ten mi pomohol v tých najhorších časoch. Od neho som sa dozvedela aj o tebe a tak som sa vybrala sem do Mystic Falls. A vôbec som nečakala, že tu znovu po rokoch stretnem Damona... Vlastne som s ním len vďaka tebe."
"Mala si to v živote ťažké..." ozvala sa ticho Elena.
"Elena, a kto to v živote nemal aspoň raz ťažké? Pozri sa na seba. Nevieš, čo máš spraviť. Znovu sa musíš rozhodnúť medzi dvoma možnosťami, ktoré by mohli zmeniť celý tvoj život."
"Ja... už som sa rozhodla. Zatiaľ ten liek nechcem. So Stefanom sa tak rýchlo rozlúčiť nechcem..."
"Nepoznám inú osobu, ktorej by som ho mohla dať, takže dokedy budem žiť, vždy si poň môžeš prísť. A teraz choď, Stefan ťa už isto čaká a mňa čaká to okno." Rozlúčili sme sa a ja som sa potom vrátila do auta po okno.
"Dopekla, Damon! Poď sem!" zakričala som a pokračovala som v nadávaní nad tým, aké blbé okná má ten starý prašivý dom. Damon okamžite pribehol ku mne.
"Čo sa stalo?" spýtal sa.
"Ráno si mi rozbil budíkom okno. Čo iné sa malo stať? Nebudem predsa spávať v izbe s rozbitým oknom. Vedela som, že teba to trápiť nebude, tak som ho bola kúpiť aj si ho sama vymením, tak ho tam aspoň zanes." rozhorčene som na neho vyštekla.
"Nemusíš sa hneď rozčuľovať, veď už idem." Vyniesol mi ho do izby a ja som potom začala s výmenou. Celý čas ma sledoval z mojej postele. Netrvalo mi to príliš dlho. Podobné veci som už robila, čiže som s tým nemala žiadne problémy.
"O čom si sa tak dlho rozprávala s Elenou?" spýtal sa.
"Ty si nás sledoval? A prečo sa tak hlúpo pýtaš? Viem, že ak si nás sledoval, tak si nás musel počuť. Tak prosím ťa nehraj blbého."
"Prečo si taká namosúrená? Veď som sa len spýtal."
"Ja nie som namosúrená... Ak by som bola, tak by si si tu s takýmto úsmevom neposedával na posteli."
"Mám rád, keď robíš kruté veci." Usmial sa ešte viac.
"Tak ty máš rád, keď robím kruté veci? V poriadku. Dnes nebudem spať doma." oznámila som mu spontánne rozhodnutie a to odo mňa rozhodne nečakal.
"A kam by si chcela ísť?"
"Myslíš, že tu nie je nikto kto by ma uchýlil na noc s otvorenou náručou? Nemusím ani chodiť ďaleko."
"To by si neurobila. Nie. Toto by si nikdy nespravila. Nie si až taká krutá a ani odvážna." povedal so smiechom.
"Že nie? Ja že nie som dostatočne krutá a odvážna na to, aby som prespala u Klausa? Odvolaj to." Škaredo som na neho pozrela.
"Neodvolám. Nespravila by si to." Postavil sa a podišiel ku mne.
"V poriadku. Keď myslíš." Riekla som a objala som ho. Potom som ho chytila za ruky.
"Prečo si myslíš, že by som nebola schopná spraviť to?" spýtala som sa ho stále ho držiac za ruky.
"Pretože by som ti to nedovolil." odpovedal.
"Prečo by si mi to nedovolil?"
"Pretože je to šialené."
"Ale ja mám rada to, čo je šialené. Inak by som nemala rada teba."
"Nemôžeš predsa porovnávať mňa a Klausa. Klaus je iná liga."
"To máš pravdu. Ale teraz chcem zažiť trochu dobrodružstva. Vieš, že dlho nevydržím bez pocitu nebezpečenstva a rada prekračujem svoje hranice."
"Ja viem, Simone. Preto ťa mám rád."
"Tak mi to potom odpustíš." Povedala som a v tom momente som zmizla. Vôbec som nemala v pláne spraviť to, no v tej chvíli sa vo mne nakopilo toľko adrenalínu, že som to jednoducho musela spraviť. Jasné, mohla som niekoho zabiť po ceste do baru alebo niečo podobné a potom ísť napríklad ku Caroline alebo za Stefanom a Elenou, no niečo ma ťahalo iným smerom. Vedela som, že mi to bude Damon ešte dlho vyčítať, no myslel si, že nie som dostatočne odvážna na to, aby som to spravila. Jednoducho som mu musela ukázať opak. Taká som už bola a on to dobre vedel. Opatrne som zaklopala na dvere a čakala som. Pomaly sa otvorili a potom sa v nich zjavil on.
"Teba som tu naozaj nečakal." povedal Klaus a na perách sa mu zjavil úsmev.
"Ani ja som nečakala, že sa tu tak skoro objavím. A vôbec nie s tým, s čím som tu." povedala som unudeným tónom a namotávala som si pramienok vlasov na prst.
"A s čím si prišla?"
"Mohla by som tu cez noc prespať?" spýtala som sa. Šla som priamo na vec, čím som ho dostala do riadneho pomykovu. Takého zaskočeného som ho ešte nevidela.
"Tak mohla či nie? Inak pôjdem niekde inde." spýtala som sa ešte raz.
"Samozrejme, že môžeš. Ale prečo taká náhla zmena?"
"Nehľadaj za tým nič hlbšie. Damon si myslí, že by som toho nebola schopná, tak mu chcem ukázať, že som schopná hocičoho."
"Si naozaj odvážna."
"Ja viem. Budeme stáť celú noc vo dverách alebo ma pustíš dnu?"
"Prepáč, stále som mierne v šoku. To sa mi často nestáva." prehodil a pustil ma dnu.
"Vidíš, dalo to niečo nové aj tebe." povedala som a dúfala som, že ráno odídem tak ako som prišla. Keď som sa na to už raz dala, nebolo cesty späť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama