Sounds Of Freedom-22.časť

15. května 2013 v 21:08 |  Sounds Of Freedom
A znovu ten otrasný zvuk budíka. Neprespala som dokopy ani štyri hodiny a už musím vstávať. Ani Damonovi sa zvuk budíka nepáčil a dal to aj patrične najavo. Niečo preletelo cez zavreté okno a potom ten otrasný zvuk prestal.
"Musel si ho vyhodiť von oknom?" zamrmlala som ospalo.
"Musel. Liezol mi na nervy." odpovedal mi.
"Super. Zajtra mi kúpiš nový. A vyberieš taký, ktorého zvuk sa ti bude páčiť."
"Myslím, že taký nezoženiem."
"Určite si nejako poradíš. Zajtra chcem nový budík! Rozumieš?" prikázala som mu a prešla som do kúpeľne. Umyla som sa, namaľovala a očesala. Potom som sa obliekla a zišla som do kuchyne na raňajky. Samozrejme, nič iné ako zmesku ľudskej a upírej krvi som nemala. To my na ráno stačilo. Medzitým sa ku mne pripojil už aj Damon.

"Čo to máš?" spýtal sa ma s podozrievavým pohľadom.
"Raňajky. Čo iné?
"Myslím tú zvláštnu vôňu... toto nie je len taká obyčajná krv." Zobral do rúk môj pohár a začal ho skúmať.
"To ani nie je. Nespomínala som ti, že každé ráno si dávam aj trochu upírskej krvi, len pre istotu, ak by sa mi niečo stalo? Vráť mi to, už meškám." Načiahla som sa za pohárom, no odmietol mi ho vrátiť.
"Od koho ju máš?" znela jeho ďalšia otázka.
"Čo som na výsluchu? Nebuď detinský. Vráť mi to, inak prídem neskoro."
"Vrátim ti ju, len ak mi odpovieš." začal si ma doberať Damon.
"Ak ťa to tak veľmi zaujíma, je Elijahova. A teraz mi to, prosím ťa vráť."
"Elijahova? Prečo piješ jeho krv? Predsa môžeš mať každé ráno čerstvú krv priamo zo žily!" Zvolal mierne nahnevane.
"Najprv miniem svoje zásoby."
"Žiadne zásoby od dnes mať ani nebudeš. Už ťa nechcem vidieť piť jeho krv. Rozumela si mi?"
"Damon, to ti naozaj tak vadí, že pijem jeho krv? Čo je na tom také zvláštne? Stovky rokov som pila krv kadekoho a zrazu ti vadí, že pijem tú jeho?" Zmätene som na neho pozrela.
"Vadí mi to. S tým otravným pôvodným si teraz mohla debatovať namiesto mňa, ak by sa nestal zázrak. Jeho krv už piť nebudeš a dohovoril som."
"Ty žiarliš na jeho krv? V poriadku. Odchádzam. Maj sa." Ukončila som nahnevane našu rannú hádku, vzala som si tašku a urýchlene som odišla do školy.

"Už sme si mysleli, že neprídeš." ozvala sa Elena, keď som si tesne po zvonení sadala na svoje miesto v triede, kde sme mali prvú hodinu.
"Zdržala ma menšia výmena názorov. Najprv vyhodil budík cez zavreté okno a potom mi vyčítal, že pijem Elijahovu krv. Inak všetko super."
"Dámy, mohli by ste sa prestať baviť? Hodina už dávno začala." Upozornil nás učiteľ a tak sme radšej prestali s Elenou rozprávať a začali sme dávať pozor. Po hodine som sa jej spýtala, kde by sa dalo zohnať nové okno a ona mi sľúbila, že tam zájde rovno so mnou.

"Ako ste na tom teraz so Stefanom?" spýtala som sa jej, keď už sme boli na ceste ku mne domov. Okno sme kúpili a teraz som ho viezla domov. Ten predavač bol naozaj milý a ponúkol sa, že mi ho príde aj namontovať, no zvesiť jedno staré okno z pántov a dať tam namiesto neho nové pre mňa nebol problém. Robila som už aj zložitejšie veci.
"Sme na tom... skvele." odpovedala a usmievala sa.
"To rada počujem. A už ste sa rozprávali o tom lieku?"
"Áno. Ale je to naozaj zložité. Stefan chce, aby som si ho vzala, aj ja... Chcela by som prežiť normálny ľudský život. Ale keď zostarnem... A potom je tu Klaus. Pokiaľ si ten liek vezmem, budem mu akoby patriť. Naozaj neviem, ktorá možnosť je lepšia."
"Verím ti. Ja som to také ťažké nemala, no ak by som si mala zvoliť znovu, neurobila by som to. Stratila som svoju moc, lásku... Vlastne to bolo všetko zbytočné. Teraz len žijem v neistote, či ma náhodou niekde na ulici neprejde auto, zomriem a či sa premením znovu v upíra. Žijem už veľa rokov, no nechce sa mi zomrieť."
"Čo ti pomohlo v rozhodovaní?" spýtala sa ma. Boli sme tesne pred mojim domom. Zostala som mlčať a vystúpila som z auta.
"Poď so mnou." povedala som jej a ona ma nasledovala do záhrady. Bola som pripravená povedať jej, prečo som to spravila ja. Skrývala som to dlhý čas a vlastne som o tom ešte nikomu nepovedala. Cítila som, že ona je tá, ktorá by sa to mala dozvedieť. Podišla som ku kríku s červenými ružami a prstom som začala prechádzať po kvetoch.
"Táto ruža nie je obyčajná. Cestuje so mnou všade." prezradila som jej.
"Čo je na nej také zvláštne? Mne pripadá úplne normálna."
"Je to darček, ktorý som dostala krátko po tom, čo som sa zmenila v upíra. Ani neviem od koho som ju vlastne dostala, no odvtedy ju naozaj stále nosím všade so sebou."
"Prežila toľko rokov?"
"Áno. Vravím, že nie je obyčajná. Je to magická ruža. Pozorne si prezri jej lupene." povedala som jej a ona ma poslúchla.
"Čo to je?" spýtala sa so skúmavým pohľadom.
"Keď som ju dostala, bol to len úplne maličký kríček. Jej tajomstvo spočíva v tom, že rastie s počtom mojich obetí."
"Ty si zabila toľkých ľudí?" spýtala sa šokovane a premeriavala si očami mohutný krík.
"Asi hej. Ja to nerátam. Pripomína mi to len táto ruža, jej lupienky s menami tých chudáčikov, ktorí sa mi dostali do cesty. No posledné dva roky sa nezväčšila ani o jeden kvietok. To je dobré znamenie, čo povieš?"
"Musí tu byť najmenej 3000 mien..."
"Za všetky tie roky aj viac... Pozri, tu je posledné meno..." povedala som jej ukazujúc na konkrétny lupienok a ona si prečítala meno, ktoré na ňom stálo.
"Kto to bol?"
"Kvôli nemu som sa chcela znovu stať človekom."
"Ty si ho milovala?"
"Áno. A nakoniec som ho zabila."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Katerine Katerine | 24. června 2017 v 19:38 | Reagovat

Musel si ho ?
Musel si to***

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama