Sounds Of Freedom-13.časť

15. května 2013 v 20:49 |  Sounds Of Freedom
Neznášala som, keď ma uprostred spánku, počas ktorého sa mi sníval nejaký krásny sen, niekto zobudil. Pri dverách teraz zvonil zvonček a ja som s hundraním a nepeknými slovami na adresu zvoniaceho, ešte napoly spiaca šla otvoriť dvere.
"Ach, to si ty, Klaus? Dúfam, že máš nejaký vážny dôvod, prečo si ma zobudil. Nemala som príliš ľahkú noc- párty s dievčatami." motala som slová.
"Mám tu pre teba darček." Oslnivo sa usmial a posotil ku mne nejaké dievča, ktoré malo strach v očiach a celé sa triaslo.
"Kto to je?" nechápavo som sa ho spýtala a pretrela som si oči rukou.
"Mal som prísť radšej neskôr, ale keď už som tu... Nemyslíš, že by bolo slušné pozvať tak vzácneho hosťa dnu?"


"Nehnevaj sa, ale nerada by som ťa teraz pozývala dnu a potom to jedného dňa ľutovala. No ak my vysvetlíš, kto je toto vystrašené sŕňa..."
"Čarodejnica. Žiadala si ma o ňu... ak si ešte pamätáš."
"Tak to potom vstúp a vitaj." srdečne som ho privítala u mňa doma. Stále s tým úsmevoch na perách, prekročil spokojne prah na vchodových dverách a poobzeral sa okolo seba.
"Usaď sa a urob si pohodlie. Ja sa o chvíľku vrátim." Nechala som ho v obývačke a vybehla som sa hore obliecť. O niekoľko minút som už znovu stála v obývačke aj ja.
"Máš to tu pekné." pochválil obzerajúc sa okolo seba.
"Časy sa možno menia, no môj vkus je aj po všetkých tých rokoch stále rovnaký." odvetila som.
Dievča vedľa Klausa sa stále vrtelo a bojazlivo hľadelo okolo seba.
"Kde si ju zobral? Nevyzerá príliš skúsene."
"To nie je, ale pochádza z línie dobrých čarodejníc. Zatiaľ nemala šancu spolupracovať so mnou, ale jej matka bola vždy vynikajúca pomocníčka, pokým nešťastnou náhodou nezomrela."
"Nevrav mi, že si jej zabil matku. Ani sa nečudujem, prečo je taká vystrašená." Začala som to dievča chápať. Mala strach o svoj život.
"Nemala sa mi vzoprieť. Varoval som ju a aj napriek tomu, že vedela aký som, neposlúchla moje rozkazy. Tak zaplatila." vysvetlil a jeho úsmev z pier sa stále nevytrácal.
"Mňa sa nemusíš báť. Ja ti neublížim. Ako sa voláš?" podišla som k dievčaťu a chytila som ju za ruku. Zahľadela sa mi do očí a potom jej ruku vytrhla z tej mojej. Nechápala som jej reakciu. Jej strach sa ešte prehĺbil, aj keď som sa snažila pôsobiť čo najmilšie.
"Neboj sa. Niečo pre mňa spravíš, ja ti zaplatím a pokiaľ budem spokojná, môžeme byť priateľky. To znie dobre, čo povieš? Nič sa ti nestane, sľubujem." Prihovorila som sa jej ešte milšie a znovu som sa dotkla jej ruky, no ona okamžite vyskočila na nohy a rozbehla sa preč. Klaus nelenil, rozbehol sa za ňou a o pár sekúnd už znova sedela na pohovke predo mnou. Udialo sa to tak rýchlo, že som to ledva stihla zaregistrovať. Niečo nebolo v poriadku. To dievča sa ma bálo.
"Čo sa deje? Ja nehryziem. Teraz už nie. Som obyčajný človek, nemôžem ti ublížiť." Stále som sa jej snažila vysvetliť, že ja som tá dobrá.
"Cítim to. Desí ma to. Je to hrozné." vystrašene s trasúcim hlasom zo seba dostala.
"Čo cítiš? Čo je hrozné? Ničomu nerozumiem." krútila som hlavou a zdesene som pozerala raz na ňu a raz na Klausa, ktorý sa konečne začal tváriť zaujato a seriózne.
"Si prekliata." vyletelo z nej.





"Bonnie, prebuď sa. Potrebujem tvoju pomoc." budila som Bonnie, ktorá ešte stále spala v jednej z horných izieb.
"Simone? Čo sa stalo?" spýtala sa ospalo.
"To teraz nerieš. Stalo sa niečo hrozné. Teda ešte neviem čo to je... no potrebujem tvoju pomoc. Ona tvrdí, že je to hrozné a je vydesená. Veľmi sa bojí. Prosím ťa, poď so mnou."
"Ničomu nerozumiem. Kto je vydesený? Čo je hrozné?" stále kládla otázky.
"Dole ti to vysvetlím."



"Ako to, že som prekliata? To nie je možné." zvrieskla som.
"Simone, upokoj sa. Možno sa toho budeme môcť zbaviť. Všetky kliatby sa musia dať nejako zrušiť." upokojovala ma Bonnie.
"Prečo si si to ty predtým nevšimla? Prečo si to nevšimol nikto? Iba ona." Stále som hystericky vykrikovala a hľadela na dievča.
"Vravela som ti, že som teraz oslabená."
"Ale prečo si to nevšimol niekto iný? Stretávala som sa aj s inými čarodejnicami. A ani jedna si nič zvláštne nevšimla. Len ona."
"Možno to bude tým, že tá kliatba je veľmi silná. Teraz, keď si ma na ňu upozornila, dokážem sa na ňu sústrediť a cítim ju. Cítim jej silu. Mám pocit, že viem o čo tu ide. Už som o tom čítala."
"Bonnie, len mi nepovedz, že sa to nedá zrušiť inak..." zúfalo som zo seba vytisla.
"Na čo čakáš? Tak nám vysvetli o čo ide." vyletel na ňu nedočkavo Klaus. Iba som na neho výhražne pozrela a on sa potom už do ničoho nemontoval, len pozorne počúval.
"Je to druh prekliatia, ktoré dokáže spraviť len určitý druh čarodejníc- tých najmocnejších. Dokážu ho zatajiť pred ostatnými čarodejnicami. Rozoznať ho môže len tá, ktorá ho na teba zoslala alebo jej pokračovateľka, niekto z jej línie. To je pravdepodobne dôvod, prečo ho ona ihneď rozoznala. A taká vystrašená bola preto, že je to naozaj silné prekliatie. Stále rastie. Má neobmedzenú moc a bude rásť dokedy ho nezastavia. Ukončiť ho však musí tá, ktorá ho vyvolala, alebo niekto z jej línie. Je to celé komplikované." vysvetľovala.
"Naozaj sa v tebe toho skrýva veľa." prikyvoval Klaus.
"A... vieš rozoznať o aký druh kliatby ide? Možno by som... s tým mohla bojovať, dávať si pozor alebo ja neviem čo... Je to naozaj také hrozné, keď som si to doteraz nevšimla?"
"Možno si si to neuvedomila, ale sprevádza ťa to už zopár desiatok rokov a som si stopercentne istá, že o tom vieš, len si si to nedala dokopy."
"Tak čo to je? Nenapínaj ma. Som zvedavá, čo to je. Nezáleží ako strašné to je, potrebujem to vedieť." povzbudila som ju a rozmýšľala som nad tým, čo to môže byť. Nič nezvyčajné ma totiž počas posledných rokov neprenasledovalo a neťažilo.
"Nebudeš nadšená. Nebude sa ti to páčiť. Ja... nemôžem ti to povedať." vyhlásila rozhodne.
"Mám ju prinútiť?" spýtal sa pohotovo Klaus.
"Žiadne násilie. Keď nechce..." odvetila som a zrazu som pocítila ostrú bolesť v brušnej časti tela. Bolesť sa postupne dostala aj do hlavy. Všetko ma strašne pálilo, pichalo, trhalo ma to... bolo to neznesiteľné. S výkrikmi som sa zviezla na zem. Nevnímala som nič okolo seba, iba svoj krik.
"Nesnaž sa zbaviť sa toho." ozval sa tajomný ženský hlas bez tela.
"Čo chceš? Kto si?" vrieskala som.
"Ty si ma nepamätáš? Aké smutné." zasmiala sa ľadovo.
"Prečo to dopekla robíš? Nič som ti nespravila. Ani ťa nepoznám."
"Nedotkni sa jej. Inak ťa zničím."
"Ja naozaj neviem..." zlyhával mi hlas, pretože bolesť nepovoľovala.
"Spomeň si na rok 1923." šialene sa zasmiala a hlas, rovnako ako aj bolesť zmizli. Vtedy sa mi vyčistili myšlienky , všetko do seba zapadlo a ja som zistila, proti komu naozaj stojím a vôbec sa mi to nepáčilo.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama