She Is My Sin (Klaroline) -11.časť

15. května 2013 v 19:41 |  She Is My Sin (Klaroline)
Prebrala som sa v starom opustenom sklade. Bola som priviazaná k stoličke, nedokázala som sa poriadne hýbať. Prestrašene som behala očami z jednej strany na druhú, rozmýšľala som, čo sa to dopekla deje. Kde to som a čo sa vlastne stalo? Pamätala som si, že som pila z nejakej ženskej a potom ma niekto napadol, no ostatné akoby sa ani nestalo. Museli vedieť, že som upír, inak by nepoužili drevený kôl, ale kto to bol a prečo mi to urobil? Bola som v tom meste ani nie hodinu a už som bola unesená nejakými milovníkmi upírov. Pokúsila som sa vyslobodiť si ruky, no nešlo to. Lano bolo stiahnuté tak pevne, že som sa z neho nemohla dostať. Začala som sebou šklbať, pretože nečinné sedenie ma iba viacej znervózňovalo.

"Ale, ale! Princezná sa nám prebrala!" začula som akýsi posmešný hlas asi tri metre odo mňa. Chcela som sa pozrieť tomu človeku do tváre, nech aspoň viem, kto ma väzní, no nemohla som. Ten zbabelec stál za mojim chrbtom.
"Naozaj múdre a logické uniesť ma a potom sa mi ani neukázať na oči," zafrflala som si popod nos.
"Nebuď taká nedočkavá, kráska," zasmial sa a začal robiť pomalé kroky smerom ku mne. O chvíľu už stál rovno predo mnou. Bol to muž, beloch, pomerne vysoký, dobre stavaný. Mohol mať asi 35. Nedokázala som určiť, či je to človek alebo nejaký iný tvor.
"Čo tu dopekla robím?" spýtala som sa podráždene a prepálila som ho pohľadom.
"Nuž, vieš... Máme spoločného známeho," odvetil a nahol sa ku mne.
"Tak to bude asi nejaký omyl. Neviem kto ste, v živote som tu nebola. Prišla som len dnes a asi po hodine som skončila tu. To sa tu takej pozornosti dostáva každému novému prisťahovalcovi?"
"Princezná, ja presne viem, kedy si prišla. A nemýlim sa. Máme spoločného známeho. Ako sa to len volá? Možno ti pomôže opis... Je hybrid, je starý, jeden z Pôvodných, ten najhorší z najhorších..."
"Klaus..." ihneď som pochopila, ktorá bije.
"Ah, áno. Niklaus Mikaelson. Občas mi mená vypadnú z pamäte," zatváril sa, ako by mu nad hlavou blikla žiarovka a jemu sa v tom momente mozog rozpamätal na to meno.
"Ale čo s tým mám ja?" nechápala som. Do riti! Bola som s Klausom jeden deň a už som kvôli nemu mala problémy. Ak sa vrátim domov živá, zabijem ho.
"Pošleš svojmu priateľovi odkaz," usmial sa a prešiel mi rukou po tvári. Pri jeho dotyku som sa mykla a škaredo som na neho pozerala. Čo si to dovoľoval?
"Daj tú ruku preč, inak..." vyhrážala som sa, no skočil mi do reči.
"Inak čo? Príde tvoj milovaný Klaus a chladnokrvne sa ma zbaví?" doplnil za mňa so smiechom.
"Nech sa niekam strčí," fľochla som nahnevane a odtrhla som svoju tvár od jeho hnusnej ruky.
"Pozerám, že medzi vami dvoma to nie je až také ružové," smial sa.
"Čo ťa do toho? Je to len medzi mnou a ním," odsekla som. Ten chlap ma štval.
"No dobre. Máš pravdu. Prejdime radšej k veci. Je na našom území, takže by sa mal riadiť určitými pravidlami."
"Klaus slovo pravidlá nepozná. Samozrejme, pokiaľ nejde o jeho pravidlá," pretočila som očami nad mužovou naivitou.
"To ja dobre viem. Preto si tu ty. Pokiaľ mu na tebe naozaj záleží, bude sa musieť prispôsobiť."
"Toto je choré. Ja s tým nemám čo robiť. Mňa Klaus a jeho záležitosti vôbec netrápia," zvýšila som hlas.
"Neklam, kráska. Načo by si potom precestovala pol štátu, ak by ťa nezaujímal?"
"Potrebovala som zmiznúť. A on vie takéto veci zariadiť," odpovedala som a dúfala som, že mu moja odpoveď bude stačiť.
"Keď myslíš... Robíš najväčšiu chybu života, ak si s ním dobrovoľne a nemáš na to žiaden dôvod. Poviem ti to jednoducho a v skratke. Kým bude tu, budeš na neho dohliadať, aby sa správal v rámci slušnosti. Pokiaľ nie, budeš za jeho zločiny trpieť ty," povedal a ukázal prstom priamo na mňa.
"Tak toto je fantastické," ironicky som sa zasmiala.
"A to sme ešte len na začiatku," usmial sa ako nejaký blázon a obzrel sa hore okolo seba.
"Šou môže začať," zvolal a v tom sa spustila streľba priamo na mňa. Dovtedy som si to nevšimla, no po okrajoch stáli na vyvýšených plošinách muži a boli ozbrojení. Bolo ich asi 6 na každej strane. Do tela mi prenikali desiatky malých drevených guliek. S každou ďalšou som sa šklbala na stoličke ešte viac, kričala som, volala som o pomoc, prosila som, nech to už skončí.
"Tak ako? Dohodneme sa?" spýtal sa muž a dal ostatným znamenie, aby útok prerušili.
"Áno. Len už s tým prestaňte," zaprosila som žalostne. V živote som nezažila horšiu bolesť ako bola táto. Tých guliek bolo príliš veľa a najhoršie na tom bolo, že som sa nemohla brániť. Bola som úplne bezmocná. Dovolené som mala len nečinne sa prizerať a trpieť to.
"A toto bol ešte len začiatok. Ak nastane nejaký problém, budeš trpieť ešte viac," odvetil mi ľadovo chladným hlasom pri uchu, až mi na tele naskočili zimomriavky. Jediným rýchlym pohybom ma zbavil povrazov, ktoré ma držali pripútanú k stoličke a potom zmizol. Rovnako aj všetci ostatní. Zdesene som pozrela na svoje zničené šatstvo. Ak sa takto vrátim za Klausom, vysvetľovaniu sa nevyhnem. Ale bolo mi to jedno. Zozbierala som zvyšky síl a vstala som zo stoličky. Nohy sa mi podlamovali, no pokračovala som, až som nakoniec dorazila pred dom, kam som mala namierené. Vyšla som po schodíkoch pri dvere, otvorila som a v tom som sa sklátila na zem.
"Caroline?" zvolal zdesene moje meno Klaus a sklonil sa ku mne.
"Za toto mi zaplatíš," šepla som podráždene a stratila som vedomie.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Christine Träumer Christine Träumer | E-mail | Web | 9. června 2013 v 17:50 | Reagovat

Jaj.. No to jsem zvědavá, jak to dopadne... Klaus očividně nebude nadšený... ale ostatně by mě zajímalo, jstli je sledovali, nebo jak rychle se dozvěděli o Klausovi...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama