She Is My Sin (Klaroline) -10.časť

15. května 2013 v 19:41 |  She Is My Sin (Klaroline)
Zvyšná cesta netrvala už tak dlho. Za necelé dve hodiny od opustenia motela sme zastavili pred staršie vyzerajúcim, stredne veľkým domom. Nebol ničím zvláštny, no zvonku vyzeral celkom pekne. Okolo neho sa zelenel dlho nepokosený trávnik, nejaké kríky a zopár kvetov. Čakala som niečo iné, vôbec to nebol Klausov štýl, na ktorý som si navykla v Mystic Falls.
"Vitaj doma, Caroline," odvetil Klaus s úsmevom a vybral si veci z kufru auta. Zhlboka som sa nadýchla a urobila som zopár krokov k vchodovým dverám. Klaus odomkol a vstúpil dnu. Mierne som zaváhala. Prvý krok do nového domu. Zavrela som oči a urobila som maličký krok dopredu. A bola som tam.

"Ani si to tu neobzrieš?" spýtal sa pobavene Klaus a ja som si uvedomila, že moje oči som nechala zavreté.
"Je to tu pekné?" spýtala som sa opatrne.
"Musíme si to tu ešte zariadiť. Nečakal som, že prídeme tak skoro, takže som nestihol vybaviť úplne všetko. Snáď ti to neprekáža, drahá," odvetil a v tom som otvorila oči. Ten dom bol takmer prázdny. Nachádzalo sa v ňom zopár starých skríň, stôl v kuchyni, dve z troch izieb boli prázdne úplne. V tej tretej stála pri stene mohutná buková posteľ a vedľa nej rovnaký nočný stolík.
"Okej... Čakala som, že tu bude viacej nábytku, ale môže byť. Aspoň si to zariadim podľa seba," povedala som, keď som skončila s prehliadkou.
"Takže som vybral dobre?" zaujímal sa.
"Dobre, budem úprimná, Klaus. Viem, na aký štandard si si za tie roky navykol, takže som prekvapená tvojim výberom... Ale môže byť. Trochu to tu zútulním, oživím kvetmi a inými dekoráciami a bude to tu vyzerať perfektne," odpovedala som mu a okamžite som si predstavila kam akú vázičku položím.
"Zajtra ti ukážem mesto."
"A kam sme sa to vlastne dostali?" Nejako som to po ceste nestihla postrehnúť. Vedela som, že ideme hore na sever, no nemala som odvahu tipnúť si, kde sme skončili.
"Chicago, láska," zaškeril sa a sadol si na stôl v kuchyni.
"A čo budeme robiť do vtedy? Je len obed," zatvárila som sa zaskočene. Zabaviť sa v takmer prázdnom dome, to znelo dosť zložito.
"Môžeš posekať trávnik," navrhol so smiechom. Pretočila som očami a spravila som krok k nemu.
"A čo ak by si to spravil ty?" opýtala som sa a ihneď som si to predstavila. Prišlo mi to vtipné. Klaus s kosačkou pobehujúci po záhrade, slnko mu praží na obnažený chrbát a hruď, po ktorej mu stekajú ligotajúce sa kvapky potu.
"Radšej to nechám na nejakého odborníka," odvetil a ja som sa ihneď vrátila do reality.
"No dobre... Tak ja... Idem si obzrieť okolie," zamrmlala som rýchlo a pobrala som sa k dverám.
"Môžem ísť s tebou?" ponúkol sa.
"No... Ja..." nemohla som prísť na nejakú rozumnú výhovorku ako sa tomu vyhnúť.
"Aha. Chápem. Chceš sa ma zbaviť," povedal sklamane a zoskočil zo stola. Prešiel okolo mňa, ani na mňa nepozrel.
"Ak chceš , tak poď. Chcela som byť chvíľu sama, no ak chceš ísť so mnou, tak ti v tom nemôžem brániť," zavolala som za ním. Nezastavil, ani sa neotočil. Určite sa zas nahneval, aj keď nemusel. Mohol ísť. Aspoň som nemusela tŕpnuť, v akej nálade ho nájdem po návrate do domu.
"Klaus..." oslovila som ho menom.
"Len choď. A buď opatrná, Caroline," zakričal a zmizol za rohom.
"Tak ahoj," rozlúčila som sa a vyšla som von. Prešla som okolo niekoľkých ďalších domov na našej ulici, potom som zamierila doprava. Dostala som sa do rušnejších ulíc. Stretla som zopár ľudí, okolo mňa sa na ceste mihalo pár áut. Zrazu som si uvedomila, že už som nejakú tu dobu nemala žiadnu krv. Odrazu som pocítila veľký smäd, ktorý som potrebovala zahnať. Dostať sa k vrecúšku s krvou z nemocnice by bolo v tej chvíli príliš náročné a zdĺhavé. Vyhliadla som si preto náhodnú okoloidúcu postaršiu ženu, ktorá mierila po chodníku oproti mne. Šla som jej naproti a keď už sme sa míňali, náročky som do nej vrazila.
"Pozeraj sa, kam kráčaš, mladá!" vyštekla na mňa.
"Pardon. Teraz budeš ticho a pôjdeš so mnou do nejakej odľahlej, tichej uličky," použila som ovplyvnenie. Okamžite poslúchla a viedla ma na miesto, ktoré som potrebovala. Prešli sme asi o dve uličky ďalej a zašli sme za nejakú ošarpanú budovu. Všade bolo ticho, až príliš neprirodzené. Chytila som ju za zápästie a zahryzla som sa. Žena ani nepípla. Do úst mi začala stekať tá neskutočná červená tekutina. Nezobrala som jej veľa. Potrebovala som len trochu utíšiť smäd. Odtrhla som ústa od jej ruky a znovu som jej pozrela do očí: "Na všetko zabudneš. A teraz choď."
V tom okamihu ako som vyslovila svoje slová, už jej nebolo. Otočila som sa, že sa vyberiem na odchod aj ja, no v tom som pocítila prítomnosť ďalšej osoby. A nie jednej. Bolo ich minimálne päť. Než som sa stihla spamätať, už som ležala na zemi a z hrude mi vytŕčal drevený kolík.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Christine Träumer Christine Träumer | E-mail | Web | 9. června 2013 v 17:44 | Reagovat

Ježíši, že ona se nachomýtne k takovéhlemu porblému... To zase Klaus bude vyvádět jak pominutý...

2 Perla Perla | Web | 2. července 2013 v 9:46 | Reagovat

Nuž... dalo sa čakať, že ona si proste musí nájsť problém. :-D Ale zas ja si myslím, že ju Klaus zachráni, veď ako inak, nie?
každopádne predchádzajúce kapitoly sa mi veľmi páčili a ich doťahovačky... podľa mňa si aj tak uzná, že už vtedy k nemu niečo cítila. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama